AIKIDO AIKIKAI

Aikido, Aikikai

Aikidó je jedným z najmladších japonských bojových umení. Jeho historické korene sú však veľmi dávneho dáta. V 9. stor. jeden zo samurajov rodu Minamoto, Šintra Saburó Jošimicu, vytvoril Daitorjú aikidžucu, predchodcu aikidó. Jednotlivé techniky aikidžucu sa postupne predávali príslušníkom rodu Minamoto až k mužovi ktorý sa volal Sókaku Takeda, ktorý začal učit aikidžucu v r. 1905 na ostrove Hókkaidó. Ku vzniku aikidó prispela však taktiež šermiarska škola Katori. Od 15. stor. bola zaradená medzi japonské kultúrne pamiatky. Dodnes vyučuje nielen boj s mečom, ale tiež boj s tyčou a kopiou. S tvorbou Aikida začínal jeho zakladateľ už v roku 1925. Názov AIKIDO mu však primknul až v roku 1942. Spojenie AIKIDO s prastarými Jutsu systémami je priame a naväzuje na ne v kontexte s tradičnými obradmi a formami etikety. Sám zakladateľ Morihei Ueshiba bol žiakom niekoľkých majstrov samurajského umenia meča, kopie a neozbrojeného boja. Z Daitórjú aikidžucu nevzniklo len aikidó, ale tiež japonské Šorindži kempó a kórejské hapkido, pretože ich zakladatelia študovali u Sókaku Takedu.
Sókaku Takeda bol samuraj, skutočný bojovník, stelesnenie dávnych vojnových tradícií. V dobe, keď sa s ním zoznámil Morihei Ueshiba (1883 až 1969), bol pravdepodobne najväčším odborníkom v Japonsku na umenie boja. Žil za éry Meidži, vybojoval veľa súbojov na život a na smrť ako člen telesnej stráže sudcov a veliteľov polície. Pripisuje sa mu aj založenie skupiny yakuza, samurajov premenených na gangsterov. Jeho chovanie bolo strohé, vždy nosil veľa skrytých zbraní vo svojom odeve a odmietal všetky nápoje a potraviny, ktoré nepripravil osobne jeho žiak, lebo sa bál, že by mohol byť otrávený. Preto si prinášal na návštevu aj zákusky a čaj. Bol neustále v strehu, dokonca aj vo svojich 80 rokoch. Jeho vyučovaním v r. 1905 sa aikidžucu dostalo po prvý krát mimo rod Minamoto. V tej dobe pôsobil na ostrove Hókkaidó jeden z jeho nejsľubnejších žiakov, Morihei Ueshiba. Japonská vláda zamýšľala sproduktívniť tento riedko osídlený ostrov. Ueshiba tu viedol skupinu osadníkov so zameraním na ťažbu dreva a pestovanie mäty piepornej. Ako iní veľký majstri bojových umení skoro pochopil, že skutočne kritické stretnutie človeka nieje vo fyzickom boji, ale skôr vo vnútornej konfrontácii so silami, ktoré odvádzejú človeka od harmónie s duchom vesmíru.
Aikidžucu bolo vojnovým umením, zamereným na víťazstvo v skutočnom boji. Potom, ako Morihei Ueshiba obdržal povolenie vyučovať Daitórjú aikidžucu od Sókaku Takedu, došlo k určitej zmene dimenzií aikidžucu tak, ako to zodpovedalo celkovému vývoju v japonskej spoločnosti. V japonských bojových umeniach už od r. 1603, keď skončilo obdobie vojen o tzv. zjednotenie Japonska, dochádzalo k zmene: viac dôrazu bolo kladené na rozvoj vôle a výchovné zameranie, než na samotné ničivé aspekty. Daitórju sa však nezmenilo, je to uzavretá vojnová škola, v ktorej sa Ueshiba naučil skutočnej vojnovej technike. Aikidó nemá s aikidžucu nič spoločného, s výnimkou technického aspektu, a i ten je v značnom rozsahu upravený. Myšlienkové pozadie je úplne odlišné a na najvyšších úrovniach výuky aikidó je cieľom nájsť vzájomnú súvislosť s energiou, ktorá uvádza do chodu celý vesmír.

Pod vplyvom M. Ueshibu, ktorý je známy medzi všetkými aikidistami ako ósensei (veľký učiteľ), sa aikidžucu zmenilo v aikidó. Ósensei fyzickú prax povzniesol na úroveň disciplíny duševnej a duchovnej, o ktorej predpokladal, že je v tesnom spojení s prírodou a má formy, podobne ako príroda, bohaté a prispôsobivé. Hlboká jednota aikidó vychádza z reality, z povahy veci a zákonu, ktoré ju ovládajú. Technika boja (džucu) má za cieľ len zabiť, zatiaľ čo cieľom bojových umení (dó) je formovať osobnosť. Skutočný praktikant aikidó je ten, kto sa neuspokojí len s ovládnutím techniky, ale kto neúnavne postupuje po ceste (dó) k odkrývaniu svojej vlastnej povahy. Dó tu značí neustále putovanie. Sila či mohutnosť človeka nesídli len v jeho tele, ale je tvorená i silou charakteru, ducha. Preto aikidó nie je len hľadaním fyzickej sily. Technika je len nástrojom cvičenia, najdôležitejšie je stáť sa čo najdokonalejším človekom a pokračovať v činnosti smerom ku zhode a vzájomnému porozumeniu medzi ľuďmi. Morihei Ueshiba bol ostro zameraný proti vojne, podobne ako iní velký majstri japonských bojových umení skupiny budó, prial si mier a blaho ľudstva.
Svoje prvé dodžo (miestnosť pre výcvik bojových umení) otvoril M. Ueshiba v r. 1920 v Kjótó. V tej dobe jednotlivé techniky ešte nemali názvy. Až do konca druhej svetovej vojny bolo cvičenie výsadou členov cisárskeho dvora, prípadne i ďalších ľudí, ktorí však museli mať ako predpoklad prijatia doporučenie dvoch významných osobností japonského kultúrneho či verejného života. Potom bolo aikidó sprístupnené verejnosti. Po r. 1953 sa začína aikidó šíriť do cudziny. Riadiacou organizáciou celosvetového diania je medzinárodná federácia aikidó (IAF), ktorej prezidentom je súčasný dóšú (hlava dodžo),  Kisshomaru Ueshiba, syn zakladateľa aikidó. Rodina Ueshiba riadi dedične tento hlavný smer aikidó, aj keď existujú aj niektoré ďalšie skupiny. Je si však treba uvedomiť, že všetky školy aikidó majú rovnaký pôvod, a že v nich pôvodné učenie Moriheia Ueshibu bolo interpretované jeho žiakmi, ktorí ve svojich vlastných školách zdôrazňovali aspekty, ktoré pokladali za najvýznamnejšie.

Tradičné aikido Iwama Ryu je výnimočným systémom sebaobrany. Držania, znehybnenia, hody, údery a kopy sa používajú na potlačenie a zastavenie akéhokoľvek útoku. S rovnakou účinnosťou ho môžu praktizovať všetci bez ohľadu na vek, pohlavie alebo silu. Sebadisciplína, poriadok, úcta, snaha o dokonalosť, lojalita, spolupráca, zdvorilosť, skromnosť a slušnosť spolu s poctivým prístupom k výučbe a sebazdokonaľovaniu predstavujú základ životnej filozofie a hodnôt tradičného aikido.

Jeho nositeľmi a šíriteľmi sú potomkovia Morihira Saito senseia najlepšieho žiaka Moriheia Ueshibu , v súťastnosti predstaviteľom Iwama ryou tradičního aikida je jeho syn Hitohiro Saito. 

Tradičné aikido je vynikajúci systém pohybu. Rozvíja všetky svalové partie, zlepšuje kardiovaskulárny systém, podporuje tiež pozitívny pohľad na svet. Prirodzene zvyšuje sebadôveru cvičenca a jeho schopnosti zvládať krízové situácie, aj každodenný život. Prostredníctvom tradičných a súčasných metód výučby sa telo rozvíja ako celok.

Tradičné aikido je predovšetkým praktický tréning. Získavate pružné a obratné telo. Dokážete v prípade potreby ubrániť seba a svojich blízkych, a to bez nasadenia hrubej sily. Cvičením zvyšujete svoju sebaistotu a sebadisciplínu, naučíte sa koncentrovať a ľahšie prekonávať problémy a každodennú záťaž. Lepšie zvládate stresy, lepšie komunikujete, lepšie sa orientujete v krízových situáciách, stávate sa stabilnejší nielen fyzicky, ale aj duševne a emocionálne. Prirodzene dospejete k pozitívnemu pohľadu na svet.

 Zdroj: http://www.aikidotn.sk/historia-aikido/ ; www.wa.sk